Jozef Očkin

Ležím si na pláži a snívam. Nachádzam sa na brehu Čierneho mora v nemenovanom meste B. Nie je to žiadna Barcelona, ani Benátky, ale aj mesto B stáva príjemným miestom na pobyt. Pokrok je vďaka eurofondom viditeľný aj mimo centra, nedá sa to porovnať so stavom pred 20 rokmi.

Takže si ležím na pláži. Po ubytovaní v hoteli som si prešiel centrum mesta, pozrel čo je nové a cez pekne upravený prímorský park došiel na koniec oficiálnej mestskej pláže. Kedysi viedla medzi plážou a jazerom poľná cesta obparkovaná autami. Dnes je tu cyklotrasa s chodníkom. Dosť frekventovaná. Nikde však nevidím neoficiálnu ženskú pláž, ktorá bola na začiatku voľnej pláže (bez slnečníkov, lehátok a plavčíkov). A ani žiadnych nudistov ďalej na sever. Iba „parasurferov“ v polovici pláže. Je to niečo medzi paraglajdistom a surferom. Má to padák ako paraglajdista, stojí na pláži ako surfer a keďže nie je vo vode, tak je asi len para a trénuje na paralympiádu. Plážistov nie je veľa. Je pravda, že sa blíži večer a vyvesená je červená vlajka (zákaz plávania), ale ešte je dosť svetla, aj tepla. Do vody sa dá ísť a pohrať trocha vo vlnách. Takže som si našiel voľné miesto a užíval more. Pár krát som bol vo vode a teraz len ležím.

A snívam. Snívam rád. Tiež rád cestujem. Niekto sníva o tom, že navštívi Paríž, či Barcelonu. Pre mňa to nie je sen. Čo si viem splniť sám, nie je sen, ale plán. Plán, ktorý sa môže, ale aj nemusí naplniť. Prípadne sa môže zmeniť. Keď snívam, tak o tom, čo by bolo keby. Aké by TO bolo pekné, čo by som robil a tak. Sny sa mi neplnia. Nie je to síce v súlade s populárnymi motivačnými citátmi, ale to fakt. Teda aspoň u mňa. Niekedy sa bojím snívať o tom, čo naozaj chcem. Lebo sa to nesplní. Nakoniec aj tak rezignujem a aspoň snívam.

Na dovolenke som sám a nevadí mi to. Niekto si dovolenku osamote nevie predstaviť. Pýtajú sa ma, či sa nenudím. Nie. Neustále sa niečo deje, stále som v pohybe. Skôr mám opačný problém, niekedy by som si mal dať takú obyčajnú „nudiacu“ dovolenku. Bez auta, bez bicykla, bez foťáku. Možno raz aj taká bude. Iní sa pýtajú, či mi nie je smutno, veď sa nemám s kým porozprávať. Asi by si mali naštudovať niečo o introvertoch. Však ja kecám skoro stále, v duchu. Dokonca aj tento blog je len prepis takého rozhovoru samého so sebou. Nie že by mi nik nechýbal. To nie je pravda. Len nemusím byť za každú cenu s niekým, len aby som nebol sám. Samozrejme, nie vždy je to jednoduché. Niekedy, keď tak sa prechádzam rušným nočným letoviskom, tak je mi ťažko. Všetky tie šortky, krátke sukne, voľné tričká, odhalené pupky, … No veď viete.

Takže si ležím na pláži. Na karte mám stovky fotiek z dovolenky. Všetky mestá, čo som doteraz navštívil. Aj nejaké fotky z cesty. Fotím rád. Som v tom celkom dobrý, aspoň na facebooku to vraveli. Naozaj, čestné pionierske. Fotiť mestá je celkom ľahké. Budovy stoja na mieste, je čas si záber premyslieť, skúšať. Pri trolejbusoch je to ťažšie. Darmo si vyhliadnem dobré miesto, môžem čakať aj pol hodinu, kým mu (trolejbusu) uráči doraziť. Prípadne mi do záberu vbehne auto, človek, zájde slnko, … Občas mi tak do záberu vbehne pekné dievča. Čistou náhodou. Len tak si skúšam zoom, a keď idem vymazať ten záber … a vidím, že ho asi nezmažem. No dobre, úplne náhodou to nebýva. Fotenie ľudí je ťažké. Trolejbus sa síce hýbe, ale nemá grimasy. Ani nedostatky, ktoré treba skryť, ani prednosti, ktoré treba zvýrazniť.

Takže si ležím na pláži a snívam. Aké by to bolo sa zoznámiť s nejakou domácou/turistkou a nafotiť pár pekných sexy záberov. Len tak, v rámci učenia sa, ako pamiatku na pekné leto. So svojou fantáziou si robte, čo chcete, moja (fantázia) je vcelku slušná a decentná. Oči zavreté, opekám sa na slnku a počúvam šumenie mora. Ešte sa raz otočím na brucho a pôjdem sa navečerať do mesta. Aby som sa príliš nepripiekol. Pekne opálený aj tak nebudem, na to som bol pri mori príliš krátko. Dominovať bude cyklo/šoférske opálenie spred dovolenky.

Otvorím oči a v mori zbadám mladú devu. Krásnu, štíhlu, mladú. V plaveckých okuliaroch sa hádže do vĺn. Skúša plávať popri brehu. Občas si napraví červený vrch a úsporný spodok bikín. Farbu spodku si nepamätám, nemám pamäť na farby. To by boli pekné fotky. Mám však zábrany. Často sa pozerá na breh. Plus vyzerá veľmi mlado, čo ak je ešte pod zákonom. Tak si len užívam pohľad na ňu. Bicykel má odložený sotva 5 metrov odo mňa. Divné. Tak blízko mňa, veď videla že svoje úspory nemíňam na zbytočné kusy vodného odevu? Pozerám sa teda ďalej, hoci cítim pripekanie. Zase budem mať červené brucho. Nevadí, slečna za to stojí. Prejde snáď polhodina, kým ju to prestane baviť a vychádza na breh. Z blízka vyzerá ešte lepšie. Povedal by som, že Afrodita. No neviem si spomenúť na žiadnu sochu, či obraz Afrodity, s tak sexy vypracovaným bruchom. Takže bude bez mena. Ako slušné dievča sa tvári, že ma nevidí. Ďalej si užívam pohľad na ňu. Bolo by super ju nafotiť. Ako spomienku na peknú dovolenku.

Nesnívam, odhodlávam sa. To o introvertoch som už hovoril. No skúsim, prinajhoršom iba zbehnem do mora sa ovlažiť.

„Molja, you have great body. May I take a photo of you?“

Na konverzáciu čisto v bulharčine som si netrúfal. Po oslovení sa s úsmevom otočila, akoby kontakt očakávala. Podľa tváre z blízka bolo jasné, že už nie je pod zákonom. Jasná fitneska, to vysvetľuje super telo.

„No, sorry.“

Myslel som si. Som však na seba hrdý, že som to skúsil. Idem teda na plán B, do mora. Teraz máte na jazyku dobré rady. Áno, tiež mám napozerané isté videá, ale to by som nebol ja. Nemám rád nátlak, nemám peňaženku plnú tisíckorunáčok, kameru v ruke, neviem jej sľúbiť kariéru fotomodelky, ba ani skvelý sex.

Takže idem do mora a snívam čo by bolo keby. Keby napr. povedala áno. Alebo, keby som ju skúsil dlhšie prehovárať. Možno by sa dala presvedčiť a možno by ma zbili chlapi, čo ležali obďaleč a tiež sa kochali. Alebo čo by bolo, keby som ju stretol večer pri nočnom fotení. Alebo ďalšie ráno, pri rozlúčke s morom. Alebo … možností je veľa.

Ráno idem priamo na pláž. More je pokojné, na začiatku voľnej pláže sú ženy nudistky, ďalej na sever sú muži. Všetko ako má byť, tak ako si to pamätám. Párkrát sa okúpem a idem smerom k prístavu. V noci vyzeral park a nábrežie pekne, vynovene, tak spravím aj denné fotky. Pri fotení fontány v parku na mňa nejaká žena máva. Odmávam a idem ďalej. A rozmýšľam kto to asi mohol byť a prečo na mňa mával. Nebolo to dievča zo včera? Teoreticky mohlo, ale bez bicykla a bikín neviem. Mám sa k nej vrátiť a spýtať sa? A ak by to aj bola ona, čo teraz? Však povedala nie a ja už nemám čas, mám pred sebou dlhú cestu. Navyše nie je isté, že to bola ona. Mám sa k nej vrátiť? Možno to aj bola ona. Ale povedala nie a ja už nemám čas, mám pred sebou dlhú cestu.

Takže idem po diaľnici a snívam. Rozprávam si tento príbeh a rozohrávam rôzne scenáre. Čo by bolo, keby. Mám na to asi hodinu po najbližšiu zastávku. A rozprávam si tento príbeh. Môj príbeh, príbeh prerušovaný, s rôznymi odbočeniami. Ale čo by to bol za príbeh, keby som ho zredukoval iba na vetu: „aj tak povedala nie“.